Robert Bielik: Povolaním som maliar a príležitostný básnik. Prečo teda fotografia? Pretože zároveň celý život fotím, hoci na rozdiel od maľovania som nikdy fotografie nevystavoval, ani za žiadnu z nich nedostal honorár. Moje fotenie tak nie je zaťažené ťarchou ambície, ani potrebou uživiť sa. To je azda dôvod, prečo sa pri ňom cítim slobodne, prečo môžem povedať, že viac ako prácou je pre mňa fotenie potešením. Prostou radosťou z výberu objektu, zamerania a stlačenia spúšte. Občas sa stane, že do výslednej fotografie zasiahnem farbami. Možno preto, že okrem iných kvalít má pre mňa aj rozmer inšpirácie.

Na konci základnej školy mi rodičia kúpili prvý fotoaparát. Ruský Fed. Aj keď bol nepodarenou kópiou Lejky a niesol meno bolševického masového vraha Felixa Edmundoviča Dzeržinského (nič z toho som vtedy netušil), mal som ho rád. Krátko na to som sa presťahoval na internát bratislavskej šupky a spriatelil som sa so starším študentom fotografie Mirom Švolíkom. Miro ma postupne zasväcoval do alchýmie vývojok a ustalovačov, do toho tajomného procesu, v ktorom sa na bielej ploche fotopapiera z ničoho nič zjaví mikrosekundový obraz prežitej fyzikálnej reality. Zároveň som sa učil od starých bardov: Cartier-Bressona, Vivian Maierovej, Františka Drtikola. Odvtedy prešli roky, analógový fotoaparát aj tmavú komoru pohltila minulosť, no radosť z fotenia pretrvala.

V brašni mám tri Lejky (teraz už skutočné) a takmer vždy, keď vychádzam z domu, jednu z nich beriem so sebou. Čo ak sa práve teraz ocitnem zoči voči obrazu, ktorý sa mihne na sietnici oka a ja si ho budem chcieť uchovať? Aby som nezabudol na krásu. Na relatívnosť času, tej permanentne otvorenej uzávierky ustavične exponujúcej slovíčko teraz. A na pravdu, že v každom zlomku sekundy – aj v tom subjektívne škaredom – je nielen obsiahnutý prchavý fragment večnosti, ale v istom tajomnom, nevysvetliteľnom zmysle aj večnosť samotná.

Text k výstave: Juraj Mojžiš

Trvanie výstavy: 2.6.-2.7.2021

Miesto výstavy: Galéria M. Martinčeka SEDF