Vernisáž: 21. 9. 2021 o 18:00  
Trvanie výstavy: 22. 9. – 16. 1. 2022  – 13. 2. 2022 (predĺžené) 
Kurátorka: Alexandra Tamásová 
Výstavný priestor C, Hlavná 27, Košice

Spoločný výstavný projekt Moniky Pascoe Mikyškovej a Janje Prokić predstavuje najnovšiu tvorbu oboch autoriek, ktoré sa spojili špeciálne pre túto príležitosť. Vystavené práce voľne prepája motív rastlín, lepšie povedané rastu.

Monikine akvarelové kresby menších formátov sú na prvý pohľad „len“ abstraktnou hrou farieb a foriem. V technike akvarelu sa umelkyňa môže odovzdať uvoľnenej hre - je to priestor ľahkosti, nezáväznosti, experimentu. (Na rozdiel od našepsovaného plátna, ktoré automaticky evokuje určitý záväzok). Oválne motívy sú inšpirované mikrosvetom - bunkami a ich organelami. Až do vynájdenia mikroskopu ľudia nemali predstavu o existencii tohto, voľným okom neviditeľného sveta. Prvé mikroskopické bádania odhalili novú vrstvu reality, ktorá sa vykladala o.i. ako dôkaz božej existencie. Bunka je symbolom zárodku, potenciálu nového života, a súčasne neviditeľného poriadku vo vnútri vecí, ktorý síce nevnímame, ale to neznamená, že tam nie je.

Obrazy väčších formátov, ako aj niektoré keramické objekty, posúvajú mierku od mikrosveta k celým telám rastlín, k ich fantastickým a nekonečne variabilným formám. A napokon, prostredníctvom krajinomaľby, sa náš pohľad pomyselne ešte viac oddiali, aby vnímal usporiadanie celej krajiny. Jednotlivé dimenzie reality sa takto, inštalované vedľa seba, javia ako vzájomné paralely.

Janja Prokić, ktorá sa venuje primárne umeleckému šperku, na čas vystúpila zo svojej navyknutej techniky a štýlu práce. Jej keramické objekty sú výsledkom spolupráce medzi samotným materiálom a autorkou, ktorá sa v protiklade k šperkárskej praxi vzdáva časti kontroly, resp. konkrétnej predstavy o výsledku. Na začiatku je zárodok, semienko; z neho rastie tvar, ktorý je výrazom „vôle“ samotného materiálu, a súčasne odrazom autorkinho momentálneho naladenia. Toto púšťanie kontroly a odovzdanosť samotnému procesu vníma Janja ako analógiu k jej (našej) aktuálnej životnej situácií, kedy kvôli pandémií padajú plány a sme konfrontovaní s existenciálnou neistotou. Výsledkom sú organické plastiky, ktoré evokujú rozmanité reálne aj fantastické tvary rozvíjajúceho sa života.

V oboch prípadoch fungujú obrazy rastlín ako metafory psychologických procesov. Bunky a semienka predstavujú zárodky, pripravené vytvoriť nový život, nový príbeh. Poučení pandemickou paradigmou transformujeme svoje predstavy o tom, ako by sme chceli tento život tvoriť. Odovzdávame sa spolu s Janjou a Monikou organickému plynutiu, v ktorom nie sme pánmi, ale skôr médiami celého procesu.