Vyhľadať podujatie

Diriguje od čembala, streamuje z Košíc

Február v Štátnej filharmónii Košice pokračuje druhým online koncertom v komornom duchu: HAYDN – RICHTER – STAMIC. Odznie vo štvrtok 18. 2. o 19:00 na facebookových stránkach Štátnej filharmónie Košice a TV TelKE. Dirigent a sólista, významný český hudobník Vojtěch Spurný, povedie orchester ŠfK od čembala. V súvislosti s nadchádzajúcim streamom sme mu položili niekoľko otázok.


Foto: Ilona Sochorová

Ako dirigent a interpret sa pohybujete v poriadne širokom žánrovom rozpätí. Ste šéfom opery Slezského divadla Opava, ale dirigovali ste prakticky väčšinu českých hudobných telies. Uviedli ste napríklad Purcelovu operu Dido a Aeneas či Euridice od Jacopa Periho až po Rossiniho Barbiera zo Sevilly, ste multiinštrumentalista, hrávate na čembale, flaute i štvrťtónovom klavíri. Ktorá hudobná oblasť je vám z tohto pestrého portfólia osobne najbližšia?
Vždy sa zameriam na tú hudbu (obdobie, skladbu), čo aktuálne robím, na sto percent. Pre mňa je hudba komplexná záležitosť a som rád, že si ju môžem vychutnávať v komplexnej mnohostrannosti. Je mi jedno, či to bude Gershwinov muzikál, alebo ako teraz stará hudba s čembalom, či Mahler, Dvořák, alebo opera. Všetko je to rovnako veľký zážitok, aj keď každý je trochu iný.

Študovali ste u renomovaných odborníkov na dobovú interpretačnú prax Helmuta Rillinga či Kennetha Gilberta. Prirástli vám niektoré dobové nástroje k srdcu viac? 
Rolu v tom hrá povedzme aj osobný vkus a v mojom prípade aj osobné vzťahy a priateľstvá. Hrám na všetky druhy klávesových historických nástrojov (i na štvrťtónový klavír) a doma ich mám niekoľko. Konkrétne tri čembalá, klavichord, moderné pianíno a historický klavír z druhej polovice 19. storočia. Siedmy nástroj (kladívkový klavír) je na ceste. Kvôli nemu sa už musíme za mesiac sťahovať do väčšieho. Čiže najviac zrastený a zžitý som s tými nástrojmi, čo mám doma a najlepšie sa mi na nich hrá. Stali sa nielen súčasťou mojej domácnosti, ale aj mňa.

Poučená interpretácia mala pred pár desiatkami rokov silné zázemie v podobe mien ako Gustav Leonhardt, Ton Koopman či Jordi Savall, ktorí dokázali strhnúť množstvo poslucháčov. Akým smerom sa dnes podľa vás uberá poučená interpretácia vo svete a v Česku? Má svoje verné publikum aj u nás?
Treba povedať, že dnes je rad hudobníkov, čo nie sú špecialisti na historicky poučenú interpretáciu (ani ja sa k ním tak úplne nepočítam), ale snažia sa každú skladbu interpretovať čo najlepšie podľa zásad tej doby, v ktorej bola napísaná – povedzme filologicky presne. A to je rozhodujúce. Baroková hudba a stará hudba vôbec má početné publikum a festivaly venujúce sa výlučne starej hudbe sú v obľube. Zásadný posun je v tom, že zatiaľ čo v 70. a 80. rokoch hudobníci, ktorí patrili do tábora historicky poučených interpretov, tvorili akúsi protiváhu voči oficiálnemu hudobnému establišmentu a dokonca občas pôsobili ako „hudobní teroristi“, sú dnes už súčasťou tohto širokého spektra. To, čo pred 50 rokmi bolo nemysliteľné, aby si moderný symfonický orchester pozval niekoho, kto s nimi naštuduje program historicky poučene, je dnes skutočnosťou. Tieto dve interpretačné sféry sa prelínajú a nie je náhoda, že je čím ďalej, tým  viac hudobníkov, čo si zahrajú na husle klasické aj barokové, že sú klaviristi a organisti hrajúci aj na čembalo alebo klavichord a dirigenti, ktorí sú doma v modernom repertoári ako Šostakovič, Mahler či Britten, a zároveň sú schopní urobiť historicky informovane aj barokovú hudbu. Je to zdravý vývoj, pretože hudba je iba jedna a človek by sa jej mal venovať tak, aby vystihol zakaždým jej podstatu. 

Ako by ste charakterizovali Koncert pre čembalo e mol od Františka Xavera Richtera, v ktorom sa predstavíte v košickom Dome umenia ako sólista a zároveň dirigent? Obsahuje toto dielo ešte prvky barokového pátosu, alebo už naplno preberá estetiku mannheimskej školy a elementy predklasicizmu? Ako je v ňom vyvážený vzťah sólového nástroja a ansámblu?
Richter vytvára most medzi dvomi epochami a na koncerte je to vidieť. V niektorých častiach má ľahko barokizujúce prvky a inde je už vysoko klasický. Naviac, Richter, keď písal skladby v molových tóninách, ocital sa veľmi blízko toho, čo C. Ph. E. Bach nazýva „citovým štýlom“ a čo sa niekedy, nie veľmi presne, charakterizuje ako „Sturm und Drang“. Je to hudobný štýl, ktorý má zvýraznenú expresivitu, sú tam vášnivé melodické a rytmické gestá, poznáme ho aj z raných Haydnových symfónií. A to je to, čo koncert robí príťažlivým. Takisto je založený na veľkých kontrastoch, pretože zatiaľ, čo obe krajné časti sú v tomtom vzrušenom štýle, prostredná veta je takmer idylické vianočné pastorále – akoby tam zablúdila z celkom iného slohu. Vzťah sólového nástroja a ansámblu je vyvážený veľmi dobre, pretože sólový nástroj samozrejme dominuje, ale orchester do toho vstupuje krátkymi medzihrami, ktoré sú veľmi výrazné a sú vynikajúcim spôsobom inštrumentované. 

Na koncerte zaznejú aj dve Scherzandá od Josepha Haydna. Celkovo ich napísal šesť a tvoria akési miniatúrne symfónie. Dajú sa v týchto raných dielach už objaviť typické znaky Haydnovho sofistikovaného hudobného jazyka, ako sú skvelá formová vyváženosť, invenčnosť a humor, ktoré poznáme z jeho neskorších diel?
Scherzandá boli napísané okolo roku 1760, pretože neskôr v 60. rokoch sa objavili v Breitkopfovom katalógu, kde boli ponúkané na predaj, čo znamená, že už vtedy museli byť veľmi obľúbené. Vieme tiež o mnohých opisoch v roznych európskych archívoch. Tajomstvo úspechu vidím v tom, že na jednej strane je to veľmi stručná a jednoduchá hudba a na druhej strane invenčne veľmi svieža, inšpirovaná, takže je to zrozumiteľné i úplnému laikovi, no i znalci majú potešenie, keď to počujú. Tých Scherzand je šesť, ale ani jedno nie je rovnaké. Navyše, Haydn ako skladateľ mal obrovský zmysel pre humor. Uvediem príklad: frázu začne istým spôsobom, ale skončí úplne inak, k všeobecnému potešeniu publika. Melódia sa zrazu nečakane zlomí, alebo sa nahodí motorický rytmus a zaraz zastane. Inokedy skladba začne veľmi potichu a nečakane sa ozve prudké fortissimo (to poznáme z jednej Haydnovej symfónie). Sú to také jemné hudobné „vtípky“, verbálne sa to dosť ťažko opisuje, ale skladbu to veľmi oživí a Haydn toto vie.

Ján Václav Stamic bol o niekoľko rokov starší od Haydna, napísal množstvo symfónií, ako prvý začal naplno využívať dychové nástroje a zaviedol v symfónii štvorčasťovú formu- rýchlu, pomalú, menuet s triom a finále. V čom je medzi jeho symfóniami zaujímavá práve jeho Sinfonia pastorale D dur, ktorú si budeme mať možnosť vypočuť? 
Je zaujímavá práve tým, že je pastorálna, celú dobu v nej cítiť tento ohlas. Pomalá veta vyzerá úplne ako vianočná uspávanka a podobné nábehy počuť aj v iných častiach. Posledná z nich začína ako vytrubovanie na pastiersku trúbu na českých dedinách na Štedrý deň. Intervaly aj obrys melódie sú rovnaké. Inde sú postupy v lesnom rohu a hoboji pripomínajúce vianočné piesne, a je jedno či české, nemecké, rakúsko-uhorské. To je práve to, čo skladbu robí zaujímavou. Na jednej strane majstrovská kompozícia  – vyvážená forma, výborná inštrumentácia, originálna invencia. Na druhej strane sú do nej integrované vianočné a pastorálne prvky, ktoré ju ozvláštňujú. A celok je opäť zrozumiteľný laikom, odborníkom aj medzinárodnému publiku. A keď si uvedomíte, že Stamic zomrel v roku 1757, svoje sinfonie, ktoré už pripravujú klasicizmus, písal v dobe hlbokého baroka. Nazdávam sa, že to muselo pôsobiť na vtedajšie publikum ako hudba z inej galaxie. 

Na koncerte sa budeme môcť vo vzletnom dramaturgickom oblúku preniesť od barokových prvkov cez predklasické obdobie až ku klasicizmu. Autori tohto obdobia svoju hudbu vzájomne poznali, dá sa v ich dielach vypozorovať akási spoločná línia, alebo každý kráčal svoju vlastnou kompozičnou cestou?
Osemnáste storočie je typické tým, že skladateľ je v istom smere považovaný za dobrého remeselníka. Očakáva sa od neho, že bude písať dobrú a zrozumiteľnú hudbu v patričnej kvantite i kvalite. Vtedy vôbec nebolo na škodu, keď si niektoré skladby boli podobné. Pretože naopak, keď skladateľ v 18. storočí použil tému iného skladateľa, alebo rovnaký štýl, či výraz, bolo to považované za poctu pre pôvodného autora. Ale túžba a snaha, aby každé dielo bolo jedinečné a originálne, tá sa v európskej hudbe datuje až od Ludwiga van Beethovena. Do tej doby bolo zásadné, aby skladba fungovala, ale či je podobná inej skladbe, alebo nie, nebolo až také rozhodujúce. Zároveň to kvantum, čo skladatelia v danej dobe museli napísať, už samo o sebe vylučuje, aby boli skladby jedinečné a neopakovateľné. Vyriešili to tak, že si našli svojský štýl. Čiže skladby košického koncertu sú si podobné z hľadiska obdobia svojho vzniku, ale každá ukazuje trochu inú tvár predklasickej hudby. Nie je tam toľko barokových prvkov, skôr je zaujímavé, že v úzkom priestore predklasického alebo ranoklasického obdobia dokázali skladatelia urobiť takú mnohotvárnu hudbu. A to je úžasné.

Ďakujeme za rozhovor.
Peter Katina, Lucia Radzová


Foto: Ilona Sochorová