V mnohých podobách a verziách sa stretávame s tvrdeniami o nadužívaní a zneužívaní jazyka.

O dezinformáciách, argumentačných fauloch.

O postfaktuálnej ére, o sprisahaneckých teóriách.

O populizme, o manipulácii a hate speech. 

O toxickom, optickom a akustickom smogu. O „zahnívajúcom internete“.

O hrozbe technológií AI, ktorá nás predbehla, a ktorú nedokážeme udržať pod kontrolou.

Akoby nás ľudí JAZYK – náš vlastný vynález, náš nástroj – prestal poslúchať; akoby sa vzoprel a pervertoval v nejakú nepriateľskú zbraň, alebo v samotného nepriateľa.

Lenže, nezakladá všetky tieto problémy práve nedorozumenie – naša strata súvislostí vzťahu medzi jazykom a svetom? Medzi jazykom ako ľudským výtvorom, prostriedkom, nástrojom a faktickou realitou? Nie je to omyl založený na zamieňaní prostriedku so zlým úmyslom, so zámerom, toho, kto ho používa? Veď na možnosť zneužitia reči upozorňoval už Platón vo svojej kritike sofistov. Čo je to vlastne jazyk? Čo je to prirodzený jazyk? Čo je to reč?

verbum = slovo /po latinsky/

VERBUM je performance lecture o slove. 

A zároveň o slove nie je.

Je aj nie je o slove práve tak, ako toto je aj nie je fajka.