Výstava v rámci projektu Hry s umením 2023 – Architektúra ukazovateľ kultúry.

ARATA ISOZAKI (1931 – 2022) JAPONSKO

„MOJE RODNÉ MESTO BOLO SPÁLENÉ A BOMBA BOLA ZHODENÁ NA HIROŠIMU NA OPAČNOM BREHU, TAKŽE SOM VYRASTAL BLÍZKO EPICENTRA VÝBUCHU. VŠADE BOLI RUINY, ŽIADNA ARCHITEKTÚRA, ŽIADNE BUDOVY A DOKONCA ANI MESTO. BOL SOM OBKLOPENÝ IBA KASÁRŇAMI A PROVIZÓRNYMI PRÍSTREŠKAMI. TAKŽE MOJA PRVÁ SKÚSENOSŤ S ARCHITEKTÚROU BOLA JEJ ABSENCIA A ZAČAL SOM PREMÝŠĽAŤ O TOM, AKO BY ĽUDIA MOHLI PRESTAVAŤ SVOJE DOMOVY A MESTÁ.“

Víťaz Pritzkerovej ceny za rok 2019 Arata Isozaki predbehol svoju dobu s víziou jednotného sveta a uľahčil dialóg medzi Východom a Západom. Vo svojej prvej zámorskej zákazke, návrhu pre Múzeum súčasného umenia v Los Angeles (1981 – 1986, Kalifornia, USA), sa ukázal ako vedúca osobnosť medzinárodnej architektúry 80. rokov. Medzi jeho viac ako sto dokončenými projektmi nájdeme tieto prestížne medzinárodné budovy: Palác sv. Juraja, viacúčelová športová hala určená pre letné olympij-ské hry 1992 (Palau Sant Jordi, 1983 – 1990, Barcelona, Španielsko); Team Disney Building (1987 – 1990, Florida, USA); Kultúrne centrum Shenzhen (1998 – 2007, Shenzhen, Čína); hokejový štadión pre Zimné olympijské hry 2006 Pala Alpitour (2002 – 2005, Turín, Taliansko); Ústredná akadémia vý-tvarných umení a Múzeum umenia (2003 – 2008, Peking, Čína); sídlo globálnej poisťovacej spoločnosti Allianz Tower (2003 – 2014, Miláno, Taliansko); Katarské národné kongresové centrum (2004 – 2011, Dauha, Katar); Šanghajská symfonická sála (2008 – 2014, Šanghaj, Čína); Provinčné múzeum Hunan (2011 – 2017, Changsha, Čína).

V šesťdesiatych rokoch, v reakcii na rýchly rast populácie, Isozaki predstavil svoj vzdušný mestský projekt Cities in the Air (1962, Tokio, Japonsko), futuristický plán pre tokijskú štvrť Shinjuku pozostávajúci z vyvýšených vrstiev budov s bytmi a dopravným systémom zaveseným nad starnúcim mestom. Hoci projekt nebol realizovaný, Isozaki pokračoval v plánovaní miest v rýchlo sa rozvíjajúcich ekonomikách, o čom svedčia jeho najnovšie projekty v Číne a na Blízkom východe. Svojimi kritickými článkami a ako člen porôt významných architektonických súťaží zohral významnú úlohu pri realizácii konceptov mladých architektov po celom svete. Okrem ikonických budov sa šesť desaťročí jeho tvorby odráža aj vo filozofii, výtvarnom umení, dizajne, hudbe, filme a hrách.

Je tiež držiteľom výročnej ceny Architektonického inštitútu Japonska za prefektúrnu knižnicu Oita a Múzeum moderného umenia v Gunme (1967 a 1975, Japonsko), dôstojníkom Rádu umenia a literatúry (1997, Francúzsko) a držiteľom Zlatej medaily za architektúru (RIBA, 1986, Spojené kráľovstvo). Ako komisár pre národnú účasť Japonska získal Zlatého leva na Benátskom bienále architektúry pre japonský pavilón (1996, Taliansko), je nositeľom Veľkého kríža španielskeho kráľa za občianske zásluhy (1997, Španielsko), Radu za zásluhy Talianskej republiky (2007, Taliansko) a laureátom ceny Lorenza il Magnifica za celoživotné dielo v architektúre, ktorú udeľuje porota Florentského bienále (2017). Bol členom Kráľovskej akadémie umení (1994), Americkej akadémie umení a literatúry (1998) a Japon-skej akadémie umení (2017). V roku 1979 bol menovaný do poroty prvej Pritzkerovej ceny, kde pôsobil ďalších päť rokov. Uvedenú cenu získal  v roku 2019. Zomrel nedávno v decembri 2022.

Výstavu Tatranská galéria uvádza vďaka spolupráci s Kabinetom architektúry v Ostrave a s podporou Múzea japonského umenia a technológie Manggha Krakov.