Autorka: Michaela Šuranská

Názov: Stopy záhonov, prekročené polia

Kurátorka: Viktória Pardovičová

7. 3. – 30. 4. 2025

Vernisáž: 7. 3. 2025

Mestská galéria v Rimavskej Sobote

 

Výstava Stopy záhonov, prekročené polia sa stáva momentom, príbytkom či lokalitou, ktoré prehovárajú o vzťahoch hybridných foriem archívov, artefaktov a diel, ako prepisov histórie alebo reflexií či odtlačkov fragmentovanej súčasnosti. Michel Foucault vo svojej eseji Of Other Spaces popisuje okrem širšej definície vonkajších priestorov, heterotópie, ako špecifické miesta – nemiesta, ktoré nemusia byť konkrétne, prepájajú viaceré časové roviny alebo prostredia a deje, môžu byť únikom aj abstraktom zmesi systémov. Tieto strety, vrstvenia alebo hry s časovosťou sa prepisujú do práce a myslenia Michaely Šuranskej a ich odkazy prerástli aj ekosystém – krajinu výstavy.

 

Prostredníctvom expandovaného média maľby a princípov archeologického výskumu tu pridaním umeleckého prístupu autorka komunikuje príbehy miest a lokalít (napr. obec Tlmače, ostrov Sardínia), ktoré sú uchovávané v nánosoch každodenného pôsobenia činnosti antropocénu (kapitalocénu). Zásahy do pôvodného naratívu krajiny, ktoré menia jej charakter (antropológia krajiny), stopy činnosti človeka, ako aj spomienky samotnej prírodnej zložky (agency), autorka zhromažďuje a uvádza do nových, históriou nezaťažených juxtapozícií v kontexte inštitúcie – múzea. Pamäť krajiny alebo sociálne produkovaných a tvarovaných priestorov (archetyp príbytku) či rituálov, sa postupne odkrývajú vo vrstvách mikrosvetov – individuálnych heterotópií, formovaných subjektívnym vzťahom k skúmaným entitám – miestam, príbehom, spomienkam, hmote.

 

Plocha obrazov je rozvádzaná kolážou diferentných časových aj formálnych a významových vrstiev, ktoré sú ďalej transformované vo fyzických objektoch na hranici umeleckých diel a archeo artefaktov.  Vrstvením, dekonštruovaním a transkripciou autorka prehodnocuje charakter času a priestoru, sekvenčnosť videnia alebo zmyslové vnímanie materiálov a participatívnych aktivít. Jednotlivé miestnosti výstavy prepájajú viac mediálne projekty Even Clay is Warm (2024) a Landmarks (2023), ako svety Michaely Šuranskej, výsledky terénneho výskumu aj performatívnych situácií. Možno ich čítať ako prepisy príbehov a pohybov tiel, archeológie pamäte a lokalít, aj pripomienky momentov, ktoré sa nám často strácajú v agresívnych a neustále sa zrýchľujúcich mechanizmoch súčasnosti.