Miesto: Veľká výstavná sieň
Termín výstavy: 21. 9. - 26. 11. 2023
Vernisáž výstavy: štvrtok, 21. 9. 2023 o 17.00
Kurátor výstavy: PhDr. Miro Procházka

Sú výtvarníci, čo celý život zanovito zotrvávajú pri jednej téme, jednom žánri, jednom štýle. Sú iní, ktorí začínajú pri realizme a skončia v abstrakcii. Stano Bubán popiera všetky tieto zabehané chodníčky. Naopak, zdanlivo pláva proti prúdu času.

Tento rodák zo Sečoviec (ročník 1961) študoval v rokoch 1980 - 1986 na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení (oddelenie všeobecnej maliarskej školy doc. Juraj Kresila, oddelenie monumentálnej maľby prof. Eugénia Lehotská), kde aj sám od roku 1995 pedagogicky pôsobí. Vystavoval, okrem iného, v Pekingu, Ľubľani, Londýne, Perugii, Bukurešti, Frankfurte nad Mohanom, Paríži, Miláne, Viedni, Budapešti, Erfurte, Krakove, Káhire, Prahe, Aténach, Ríme, Bazileji, Varšave či Washingtone.

Sprvoti ho ako súčasná obdoba francúzskeho fauvizmu a nemeckého expresionizmu oslovili mocno žiarivou farebnosťou, živelnými, prudkými ťahmi štetca a osobnými šiframi die Neuen Wilden. Potom prišiel zlomový rok 1989. Pocit bezbrehej slobody vyústil do nespútanej abstrakcie, ktorú koncom 90. rokov doviedol do vyčerpania v podobe čiernej na čiernej čiže čierneho podkladu členeného čiernymi štruktúrami. Nasledoval návrat k figurácii, tentoraz však k dejinám umenia a štýlu starých majstrov, z ktorých si vyberá podľa potreby, aby dosiahol čo najprimeranejší výsledok.

Pred vyše sto štyridsiatimi rokmi napísal nemecký teoretik umenia Conrad Fiedler: Často sa prízvukuje, že realisti nespodobňujú pravdu, ale len skutočnosť, kým samotní tvorcovia správne tvrdia, že pravdivá je iba skutočnosť. Dnešný realistický maliar môže čerpať zo stáročnej tradície európskeho umenia – môže sa odvolávať na filozofické opodstatnenie Aristotelovou teóriou odrazu – musí však uznať, že posledné vyvrcholenie dosiahol v XIX. storočí Courbet a jeho politická opozícia. Fotografia, film a reklama odvtedy spochybnili teóriu pravdivosti a umelci sarkasticky komentujú rozpad hodnôt humanizmu. Keďže maliarske princípy realizmus obmedzili a osvetlenie môže naďalej slúžiť aj mystickým stránkam, priniesol relativizujúci impresionizmus nové zmiešané podoby. A tak zobrazená skutočnosť sa stala takou mnohorakou ako aj možnosti jej odcudzenia.

Stano si postupne vyskúšal všetky témy. Caravaggiovské „Lacrima Cristi“, 2010 je vlastne historický náboženský obraz. Celkový ráz určuje pivničné svetlo a tieň, rovnako aj modelácia, ktoré nenechávajú priestor bohatej farebnosti. Sám veľký maestro Merisi zobrazoval ideálne postavy mytologických alebo biblických výjavov sťa ozajstných jednoduchých ľudí svojich čias. Je preto na nás, či Bubánov námet pojmeme ako novodobé Snímanie z kríža alebo Lóta a jeho dcéry.

Žánrové „Pokánia“, 2010 pripomínajú večernú modlitbu Milletovho „Angelusa – Anjela Pána“,1859. Rembrandtovu „Anatómiu doktora Tulpa“, 1632 parafrázuje „Pitva“,2006. Zároveň ide o skupinový portrét, podobne ako „Slovenský mýtus“, 2007, kde živé farby našej vlajočky vnášajú mediálny nepokoj do intímneho, tlmeného výjavu rozhovoru. Zvieratá s ezopovsky ľudskými vlastnosťami či správaním bývali námetom hlavne Nemcov a Rakúšanov. Aj „Orange Ball“, 2008 zachycuje návštevníkov spoločenského podujatia či už vernisáže alebo premiéry, ktorým ide hlavne o pohostenie. Chýbať nemôžu ani vanitas s lebkou – symbolom pominuteľnosti všetkého pozemského.

Ako autor tvrdí: Vždy sa pri týchto prácach usiloval, aby jediný pohyb, posunok či vzájomná previazanosť vypovedali príbeh, postihli rozpoloženie. Uvedomiť si to mu pomohlo obľúbené cvičenie taj-či a tancovanie argentínskeho tanga.

V roku 2018 sa začína najnovšie obdobie, a síce krajinomaľby. Nie podľa fotografií, lež podobne ako Barbizonci pred sto osemdesiatimi rokmi priamo v plenéri. Za každého počasia a ročnej doby, pričom zo škíc potom v ateliéri tvorí veľkoplošné plátna. Raz ho zaujmú vzdialené červánky presvitajúce pomedzi stromy, inokedy rytmus hustého lesa, čaro nočného jazera s belostnými leknami, ornamenty rozpraskaného bahna, clivota utajenej tône, vetrom našušorené riadky vinice v tvare stáda splašených býkov pred zakvitnutou lúkou, ktorú onedlho udupú… To všetko priestorovo plastické, v hĺbke najmä farebnej perspektívy, kde nás dovnútra vťahujú striedavo vrstvy popredia či pozadia. Bubán vníma skryté krásy tuto toho hentam vedľa u nás, netreba sa pechoriť do sveta. Jeho citové a citlivé pozorovanie prírody je aj odozvou na bezohľadnú urbanizáciu a technizáciu, na kosačkové trávniky miesto záhradiek, betónovanie zelene parkoviskami, na odpadkové žumpy voľakedajších oddychových osviežení. Stanove krajiny tak nadobúdajú skrytý význam. Okrem vonkajšej podoby a nálady majú zároveň hodnotu symbolických miest, prechodných alebo trvalých priestranstiev duchovného povznesenia. Lebo ľudská duša často blúdi po netušených a neprebádaných končinách.

Načieranie do zdrojov minulosti nie je v tomto prípade ani napodobňovaním, jalovým kopírovaním, ani kradnutím. Stano Bubán ich pre svoje ciele využíva svojbytne a samozrejme, či už ide o ponášku, iróniu alebo prímer, aby osobným pretavením vzniklo pôvodné a súčasné dielo, oslovujúce terajšieho diváka. Ide o úctu k predchodcom. Ako vravia Voskovec a Werich: „Čtěte Bibli, tam to všechno je!". Jednoducho netreba originalitu za každú cenu, efektné, hoc nič nevypovedajúce predvádzanie sa. U Stana Bubána je na prvom mieste pokora. Slúžiť maľbe, maliarstvu. Také je jeho vyznanie.

PhDr. Miro Procházka

Najnovšie diela vznikli na základe štipendia poskytnutého z verejných zdrojov Fondom na podporu umenia.