Otvorenie výstavy: štvrtok 27. novembra o 17 h
Trvanie: 28. 11. 2025 – 14. 3. 2026
Miesto konania: Považská galéria umenia v Žiline, výstavné priestory na 1.poschodí
Autorstvo: Simona Gottierová, Richard Hronský, Eva Moflárová, Aliza Orlan, Adam Priecel
Kurátorky: Slavomíra Ondrušová, Kristína Hermanová
Architektúra: Andrea Ďurianová
Grafický dizajn: Marek Mati

Zraniteľné čiary predstavujú médium kresby ako intímny, telesný a zároveň spoločenský nástroj – ako spôsob, akým človek môže premýšľať, reagovať, viesť zo sebou dialóg, pamätať si, zaznamenávať, a ukladať svoj život do stále sa meniacich vrstiev. Z výberu je zjavná nielen absolútna formálna pestrosť a rôznorodosť, ale aj stratégia používania kresby a jej význam v tvorbe aj v živote všetkých vystavujúcich autoriek a autorov: Simony Gottierovej, Richarda Hronského, Evy Moflárovej, Alizy Orlan a Adama Priecela.

Téma, na ktorú sa výstava zameriava, je denníkovosť a kvality kresby, vďaka ktorým si ju mnohí volia ako spôsob kontinuálneho záznamu. Pritom neexistuje jediný správny spôsob jej „použitia“; pre každého môže znamenať niečo iné. Pre jedného je archívom, miestom zhromažďovania fragmentov, ktoré by sa inak stratili. Pre iného je terapeutickým nástrojom – priestorom na uvoľnenie napätia či pomenovanie toho, čo sa slovami nedá vysloviť. Pre ďalších je to laboratórium nápadov: skúšobná plocha, kde vznikajú malé, často nenápadné kresby, čo môžu, ale nemusia prerásť do budúcich diel.
Denníkovosť nesie v sebe autenticitu a intimitu, pretože takéto kresby nevznikajú primárne pre diváka. Je to dialóg so sebou, spôsob sledovania vlastných reakcií, rituál každodennosti. Denník je zároveň miestom, kde sa dá ísť pod povrch. A predovšetkým je v ňom čas. Kresby sa ukladajú postupne, stránku po stránke, v rytme dní, období a nálad. Denníková kresba je formou časozberu, v ktorom sa proces stáva rovnako dôležitým ako výsledok.

Kresba ako médium toto všetko umožňuje, pretože je rýchla a dostupná. Nevyžaduje žiadnu (alebo takmer žiadnu) technickú prípravu, preto umožňuje zachytávať myšlienky alebo emócie v presnom momente, keď prichádzajú. Kresba je tiež fyzická a telesná, rodí sa v geste: v tlaku, rýchlosti, vo váhaní aj v impulzívnosti. Do línie sa odtláča telo, jeho únava či napätie. Kresba znesie neporiadok a spontánnosť, nepotrebuje byť uhladená či dokončená, zvládne vrstvenie či návraty. Pre niektorých je kresba spôsobom myslenia, artikuláciou nápadov, bližšia ako jazyk. Môže byť médiom vhodným pre introspekciu, sledovanie prežívania či na zachytávanie podvedomých vrstiev. Je fyzickým nosičom času – rovnako ako papier, na ktorom sa odohráva. Zároveň je to médium, ktoré prirodzene podporuje rituál: jednoduchý, opakovateľný pohyb ruky sa môže stať súčasťou každodennosti.
Kresba tak môže byť súkromným útočiskom, pracovným priestorom aj archívom, miestom pre hru, skúšanie nápadov či zhromažďovanie fragmentov. Vie zostať intímna, určená len autorovi, no rovnako dobre môže fungovať aj ako zdieľaný alebo vystavený objekt, ktorý odhaľuje iba toľko, koľko chce ukázať. V tejto otvorenosti a mnohovrstevnatosti sa kresba stáva médiom, ktoré dokáže niesť rôzne podoby denníkovosti – od banálnych záznamov po hlboké osobné sondy.

Kristína Hermanová