Jeho ikonické výroky ako „I simply am not there“, „Inside doesn‘t matter“ alebo „There is no real me, only an entity, something ilusory“ vyvracia snahou o ponor do duše mladého muža vo víre novodobých spoločenských a vzťahových trendov, archetypov a hierarchií. Inscenácia neponúka charakterovú štúdiu ani sociálnu drámu, ale privádza na javisko perspektívu muža – jeho pocity, neistoty, slabosti a nádeje, no predovšetkým jeho znechutenie, frustráciu, hnev a nenávisť ústiace do prudkej osobnej radikalizácie. Postavy nie sú dôveryhodným obrazom skutočnosti – sú interpretáciou jeho mysle, sú konštruktom vytvoreným spoločenským povedomím, sú prvou asociáciou, sú tým, čo sa javí na povrchu a provokuje, vyzýva, zosmiešňuje, rozčuľuje a núti nenávidieť.

Tvorivý tím sa snaží povýšiť čiernu grotesku, ktorá sa princípom filmovej adaptácie vracia k románovej predlohe. Tá je totiž v prvom rade spoveďou o beznádeji a osobnom zle rodiacom sa v človeku. Základným kľúčom re-interpretácie je zároveň novodobá „sigma“ kultúra a kríza maskulinity, na ktorú je však nahliadané z pozície muža: problémového, pochybného, vyprahnutého. Aj napriek tomu, že si tento muž na prvý pohľad nezaslúži, aby bol vypočutý, rozhodnutím je vypočuť ho bez výsmechu, fetišizovania a jeho ospravedlňovania. To, čo cíti, nad čím uvažuje, a čo túži páchať je totiž obsahom myslí mnohých mladých mužov, ktorí nezvládajú sami seba. Odvrátením zraku sa človek nezbaví intenzity, akou na nich hľadia.