Ilustrátor Fero Lipták svojou výstavou pozýva na cestu od mena k imaginácii.

Hneď na úvod Lipták upozorňuje, že pôjde o hru. Meno, mesto, zviera, vec... Detská hra, v ktorej jeden odrieka abecedu a druhý ho zastavuje povelom Stop. A ako každá hra, aj táto trvá na nedotknuteľnosti svojich pravidiel, no zároveň už vpred počíta s tým, že sa aj tak porušia. Zdá sa, že autor ich porušuje schuti. Napríklad už samotným výberom malieb, kresieb a ilustrácií. Charakteristická červená postava, taká príznačná pre jeho výtvarný rukopis, sa tu sotva mihne. Z predvídateľnosti mena uniká Lipták k motívom mesta. No ani jeho mestá sa nemienia podrobiť pravidlám. Sú akési prílišné. Akoby zdiveli v nutkavom pohybe pribúdania. Viac blokov, viac poschodí, viac traktov. Táto architektúra prílišnosti neobchádza ani figúru. Premieňa ju na jednu zo svojich urbanistických zón, pretože princíp, z ktorého vyrastá, je hlboko ľudský. Dá sa z tohto diktátu mesta vôbec vymaniť? Lipták to skúša v imaginácii, vo svete fantazijných zvierat a vecí. Tam, kde sa v ovzduší vznášajú lietajúce pne a zajace podstupujú očistný kúpeľ zakrátko pretrhne poznanie, že forma týchto surreálnych obrázkov je predsa len akási známa. Ochotne rotuje okolo gravitačného ťažiska mena. Hra si nárokuje poslušnosť. Ibaže by... Autor sa opäť vynájde, aby pripomenul, že pôvab hry spočíva predovšetkým v jej nedokonalosti. Drobné tvary budov, zvierat a vecí si v jeho naivistických kresbách len vydobýjajú svoju cestu z neexistencie. Akoby sa niekto práve učil zaobchádzať s ceruzou. A... Stop.