Lucia Dovičáková maľuje život. Jej témy sa prirodzene vyvíjajú v čase podľa toho, čo sa práve deje v jej vnútri, rodine aj spoločnosti. Hoci má povesť enfant terrible slovenskej umeleckej scény, ona sama netúži šokovať ani rebelovať. Iba autenticky reflektuje to, čo je pre ňu v danej chvíli dôležité. V jej novej tvorbe sa miešajú autobiografické motívy so sociálnymi témami, keď sa venuje osamelosti, mužsko-ženským, rodinným vzťahom či fenoménu OnlyFans. Prostredníctvom grotesknej formy sa jej darí balansovať medzi strašidelnosťou a smiešnosťou a súčasne obsiahnuť hĺbku a komplexnosť problému. Dovičáková nie je moralistka: iba ukazuje to, čo zvyčajne prehliadame. 

Od začiatkov maliarskej kariéry môžeme u nej vidieť najmä zaujatie ženami, ich prežívaním v protiklade k spoločenským nárokom, ktoré sú na ne kladené. S tým súvisia figúry mužov, ktorí v Dovičákovej obrazoch hrajú rolu vedľajších postáv – sú definovaní vzťahmi, ktoré k nim majú ženy.  Kým ženy majú často autoportrétne črty, muži väčšinou zostávajú anonymní, ich konkrétna identita je nepodstatná. Dovičáková týmto (zrejme mimovoľne) prevracia stáročia trvajúci mocenský poriadok, manifestovaný cez žáner ženského aktu. Ženské telo sa v dejinách umenia najčastejšie objavuje v podobe nahej modelky, ktorá je pasívnym (sexuálnym aj umeleckým) objektom maliara-muža. Aj v prípadoch, že Dovičáková maľuje nahé ženy, ide o plnohodnotné bytosti s vlastnými pocitmi, túžbami, iniciatívou; prípadne sú paródiou na patriarchálnu erotiku.

Na aktuálnej výstave sa objavuje niekoľko malieb, inšpirovaných fenoménom OnlyFans – platformy, kde ľudia ponúkajú za peniaze erotický obsah rôzneho druhu. Najúspešnejšie sú pritom mladé dievčatá, ktoré na pohľad pôsobia ako teenagerky a tvrdia, že sú panny (tak to aspoň odpozorovala Lucia Dovičáková). Ich fanúšikmi sú väčšinou ženatí muži v strednom veku. Na jednej strane veľa ľudí OnlyFans z rôznych príčin odsudzuje, iní však oceňujú, že ženy tu majú kontrolu nad situáciou a samy určujú, čo a za akú odmenu ukážu. Dovičáková svojimi maľbami nemoralizuje, ale vyjadruje vlastné komplexné emócie a pochybnosti. Motív mladého erotizovaného dievčaťa pripomína Dovičákovej ranú tvorbu – maľby z diplomovej série, kde posúva modelky z erotických časopisov do grotesknej formy. Vidno tu fascináciu fenoménom mladého ženského tela, ktoré sa stáva v erotickom biznise produktom, a najmä autorkinu snahu podvratným spôsobom obvyklú dynamiku narušiť, znemožniť. V aktuálnych obrazoch explicitne sexuálne polohy žien dopĺňa figúrami neuchopiteľného (prítomného a súčasne neprítomného) muža, ktorý je znázornený ako prázdny oblek. Jeho golier tvorí súčasne svätožiaru nad hlavami žien, istým spôsobom „posväcuje“ ich konanie.

Druhú časť diela tvoria intímne, autobiografické výpovede. Niektoré sa týkajú domova a najbližších vzťahov. Dieťa, kvôli ktorému aj rozvedení rodičia dokážu prekonať svoje zranenia a spolupracovať; ktorého samotná existencia je pre matku dôvodom, aby aj v najhorších chvíľach našla silu pokračovať ďalej. Alebo na ľahšiu nôtu - rozkošný papagáj-ničiteľ, ktorý vnáša do výstavy humorný prvok.

Hoci sa inšpiruje vlastnou skúsenosťou, Dovičáková vystihuje pocity mnohých žien. Napriek povedomiu o feminizme nás svet stále tlačí do rolí, v ktorých je nám úzko a očakáva od nás tak veľa, že nevyhnutným výsledkom je takmer neustály pocit vlastného zlyhania. Rôzne napätia zobrazuje maliarka spravidla cez metaforu, občas s prvkami násilia, ktoré nemusí byť len fyzické a neraz prichádza z nášho vlastného vnútra, namierené proti nám samým.

Okrem úzkosti či smútku maliarka pracuje aj s témou (nenaplnenej) túžby. Sureálne erotické výjavy, kde muž zrastá so ženou, z kože mu raší tráva a jeho penis je mohutným stromom, vyjadrujú práve tieto pocity. Muž tu (na rozdiel od OnlyFans motívov) nie je predátorom, ale naopak, ponúka oporu a rozkoš, pri ktorej možno spočinúť, do ktorej sa možno zakoreniť.

Na výstave uvidíme tak olejové maľby, ako aj akvarely. Tie umožňujú Dovičákovej v práci so štetcom ľahkosť a vzdušnosť, ktorá je v kontraste s vrstvenými, „špinavými“ maľbami, hoci tematicky sú jednotné. Odhaľujú nám ďalšiu zákrutu na Dovičákovej umeleckej ceste, ktorá je nepredvídateľná ako život sám. Tak čo navarí zajtra?