Súčasný intermediálny výtvarník Eduard Klena (1988) prináša do priestorov Krajskej galérie v Prešove sugestívny priestorový koncept inšpirovaný japonskou mytológiou. Klena pracuje s bytosťami Jōkai (妖怪), ktoré je možné chápať ako prízraky situované medzi realitou a snom. Môžu byť desivé a nebezpečné, no aj hravé a zábavné. Majú rôzne podoby a vlastnosti, ktoré reprezentujú určité fenomény a momenty ľudského života. Leitmotívom inštalácie je bytosť s menom Rokurokubi (轆轤首), ktorá má jedinečnú schopnosť – počas noci sa jej šialene predlžuje krk, pričom hlava sa môže oddeliť od tela a pohybovať sa samostatne. V tejto podobe obvykle vychádza von, aby desila alebo sledovala ľudí. Autor a “jeho strašidlá” sú vo svojej metaforickej podobe jadrom konceptu výstavy. 

Vzdialená kultúra u Klenu zarezonovala opäť – tentokrát počas jarnej rezidencie Arts Itoya v japonskej Fukuoke. Prízraky Jōkai mu pomáhajú pochopiť a komunikovať svoju vlastnú krehkosť v spoločnosti ľudí. Multimediálnou inštaláciou sprostredkúva dobre známu, zdieľanú skúsenosť pobytu vo svete: naše telá sú neustále pozorované očami „veľkého druhého”, častokrát máme pocit vyčnievania a nepatričnosti. Horúčkovito hľadáme oporu v pevnom bode, v láske. Následne bolestivo zisťujeme, že láska vie byť všetko možné, len nie pevným bodom. Aspoň dočasne. „Dočasný pevný bod” je však paradoxný výraz, oxymoron. 

Pre svoje rozprávanie autor používa rôznorodé médiá a formy, tentokrát pracuje s mäkkou textilnou figúrou, architektonickými prvkami, projekciou a zvukom. Prelamuje a ohraničuje priestor, edituje inštaláciu in situ. Kompozícia premiérovej, jesennej výstavy v bratislavskej Kunsthalle je prispôsobená priestorom prešovského “galerijného podzemia”. Inštalácia vyzýva návštevníka k pohybu. Klena kladie do cesty vizuálne a fyzické prekážky, ponúka zastaviť sa, vliezť do „pozorovateľne” a strážiť priestor. Poskytuje kondenzovanú skúsenosť súčasnosti, ktorá sa dá opísať rozporom medzi “byť pod dohľadom” a “pohľadom prenikať do súkromia iných”. Putujúci má šancu zastaviť sa aj v „bezpečí domova” rámcovanom perinami, vankúšmi a oknom, avšak aj tento pocit bezpečia je len dočasný: insomnické „strašidlá” putujúceho nútia k ďalšiemu pohybu – až k finále uvedomenia si, že bolesť individuálnej skúsenosti môže byť zmiernená zdieľaním osobnej skúsenosti. Prízraky, ktoré nám pijú krv (a s ktorými sa učíme žiť), nás zároveň spájajú. 

Neoddeliteľnou súčasťou inštalácie je zvuková zložka Bernharda Hollingera, berlínskeho experimentálneho skladateľa, s ktorým sa Klena zoznámil počas japonskej rezidencie. Charakteristika, ktorú hudobník o sebe uvádza, ho zároveň prepája s Klenovým prístupom: „Jeho túžba prekročiť žánre prostredníctvom intuície a jemnosti ako kompasu pre svoje hudobné bádanie sa prejavuje v kontraste a hravosti, minimalistických schémach, ako aj organickom pohybe.”

Eduard Klena je vo svojom aktuálnom výstavnom projekte He Loves Me, He Loves Me Not 2 (Ľúbi ma, neľúbi ma…, 2025) – radikálne osobný. Dá sa povedať, že návštevníka berie za ruku a necháva ho somaesteticky zažiť jeho realitu. Frustrujúca nemohúcnosť pokojne zotrvať na jednom mieste je kdesi v jadre inštalácie – architektúry, ktorá je koncepčne rozdelená do štyroch častí: I. Elementary school grounds; II. Obake (a spectre); III. Portrait of an ex; IV. Pile of 2025. Štyri segmenty reprezentujú osobné prízraky, ktoré autora sprevádzajú na cestách (a niet pred nimi úniku): prízrak šikany v detstve; odcudzenia; traumy zo straty lásky a čoraz intenzívnejšieho pocitu, že nepatrí do vlastnej krajiny.

Všetky štyri „kapitoly” Klenovho rozprávania sú prepojené krkom bytosti Rokurokubi, ktorá je zároveň metamotívom reprezentujúcim zážitky tajomstva a neistoty ako základné pocity aktuálneho bytia vo svete. Aj touto výstavou Klena potvrdzuje svoj „rukopis”: premyslená práca so semiotikou priestoru, drsné, surové a vedome odestetizované formy, znepokojivý zvuk  a dôraz na pohyb. Výstavu komponuje ako komplexný zážitok, tentokrát však kladie dôraz na uvedomenie si krehkej hranice medzi realitou a prízrakmi, medzi videným a tušeným, medzi prítomným a minulým. 

 

Eduard Klena (1988) je intermediálnym / multimediálnym umelcom pôvodom z Prešova. Absolutórium získal v odbore grafika na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, svoje štúdiá a rezidencie absolvoval v Českej republike, Južnej Kórei, na Ukrajine, v Španielsku a v Japonsku. Klena sa vedome situuje do medzipriestorov kategorizácií. Osciluje medzi kurátorom a umelcom, medzi architektom a grafikom, medzi estetikou a konceptom.