Výber česko-slovenského umenia po roku 1945

Súkromné zbierky výtvarného umenia predstavujú dôležitý a často nedocenený fenomén dejín kultúry. Zatiaľ čo verejné inštitúcie – galérie a múzeá – sú viazané inštitucionálnymi stratégiami, kurátorskými koncepciami a obmedzeniami rozpočtu, individuálny zberateľ si môže dovoliť osobnejší, pružnejší a často aj odvážnejší prístup. Jeho voľby sú riadené subjektívnym vkusom, víziou a neraz aj schopnosťou predvídať umelecké tendencie, ktoré sa do širšieho povedomia dostanú až s odstupom času.

V slovenskom prostredí, a zvlášť v Košiciach, kde sa historicky stretávali stredoeurópske kultúrne tradície, má súkromné zberateľstvo špecifické postavenie. Po druhej svetovej vojne, bola väčšina umeleckej produkcie podriadená štátnym inštitúciám, pričom súkromný trh s umením sa rozvíjal len obmedzene a pod dohľadom oficiálnych štruktúr. Až po roku 1989 nastala situácia, v ktorej jednotlivci začali systematicky budovať kolekcie na báze voľného trhu a obchodovania s umením, ktoré mohli v mnohých prípadoch konkurovať verejným zbierkam. Medzi významné umelecké zbierky privátneho charakteru patrí systematicky budovaná zbierka Milana Dobňáka. 

Dobňákova zbierka je v prvom rade koncipovaná ako kolekcia moderného a súčasného umenia, no jej špecifikom je, že prepája niekoľko generácií autorov – od predstaviteľov tzv. „Košickej moderny“, cez zásadné postavy slovenského a českého neoavantgardného a postmoderného umenia, až po mladú a strednú generáciu súčasných tvorcov. Je to zbierka, ktorá nielen dokumentuje, ale aj interpretuje česko-slovenské umenie posledných desaťročí, pričom jej silnou stránkou je dôraz na prvotiny, rané diela a momenty, v ktorých sa formoval umelecký program jednotlivých autorov. V kontexte súčasného zberateľstva na Slovensku predstavuje zbierka Milana Dobňáka výnimočný prípad – nie je budovaná náhodne, ani ako investičné portfólio, ale systematicky a s hlbokým záujmom o umenie a kultúru. Bez akéhokoľvek pátosu, je na mieste definovať túto umeleckú zbierku ako povinnú učebnicu regionálnych i medzinárodných dejín umenia.

Zberateľská koncepcia prezentovanej súkromnej zbierky stojí na vedomom prepojení historických a súčasných vrstiev česko-slovenského umenia. Prvým pilierom tejto koncepcie je staršia generácia autorov, ktorí sa profilovali v druhej polovici 20. storočia – od neoavantgardy 60. rokov, cez konceptuálne experimenty, až po postmoderné stratégie 80. rokov, ako napríklad predstavitelia bratislavskej scény – Stano Filko, Milan Dobeš, Jana Želibská, Peter a Veronika Rónaiovi, či lokálnych autorov s medzinárodným presahom akými sú Juraj Bartusz a Peter Kalmus. Umenie zastúpené autormi strednej a mladšej generácie je prienikom medzi klasickými výtvarnými druhmi (maľba, socha, kresba) a medzi konceptuálnymi prístupmi v podobe nových médií, intermédií a umeniu inštalácie, čím sa opäť jednotlivé diela prepájajú v pomyselnej inklinácii ku konceptuálnemu umeniu. Kým staršia generácia predstavuje pevný základ zbierky, jej dynamiku a aktuálnosť tvoria diela autorov strednej a mladšej generácie, ktorí vstúpili na scénu po roku 2000 a dnes patria medzi najvýraznejšie mená česko-slovenského súčasného umenia. Medzi vystavenými autormi sú napríklad slovenskí výtvarníci – Boris Sirka, Ján Vasilko, Lucia Dovičáková, Erik Binder, Rastislav Podoba, Erik Šille, Andrej Dúbravský, Marko Blažo, Denisa Lehocká, Bohad Hostiňák, Marek Kvetan, Vlasta Žáková, či zvučné mená českej umeleckej scény – Josef Bolf, Daniel Pitín, Eva Koťátková, Adam Štech,  Jakub Matuška. Zberateľ si všíma ich rané obdobia, sleduje prvotiny a práce, v ktorých sa kryštalizuje rukopis či ikonografia. Touto výberovou stratégiou vytvára most medzi generáciami. Zbierka nefixuje iba minulosť, ale aktívne mapuje prítomnosť. Zameraním sa na rané práce mladších autorov sleduje moment, kedy ešte nie sú kodifikovaní inštitucionálnym diskurzom, no už nesú potenciál stať sa budúcimi kľúčovými menami. 

Miroslav Kleban