Prásk! Prásk?! Tak sa dá preložiť názov výstavy, ktorá predstavuje diela umelcov od konca 60. rokov 20. storočia po dnešok, a to tak, ako sú zastúpené v zbierkach Slovenskej národnej galérie.

Intenciou výstavy pôvodne bolo priblížiť vývoj umenia za posledných viac ako päťdesiat rokov, a to nielen na Slovensku, ale aj v priľahlých končinách, s dôrazom na osemdesiate roky až po prvé desaťročie nového tisícročia.

 

Avšak zbierková kolekcia SNG nie je tak systematicky budovaná, má svoje medzery a medzierky, a tak ani slovenské umenie  poslednej epochy nie je možné predstaviť v jeho komplexnosti.

 

A medzinárodné umenie, aspoň vo vzťahu k susedným krajinám, sa nachádza v SNG celkom sporadicky. Čo teda s tým? Bang! Bang?! Nejako si s tým poradíme.

 

Najskôr opatrne našliapneme okolo umenia, ktoré sa rodilo v liberálnejších šesťdesiatych rokoch. Zámerne nepripomíname vtedajšie geometrické tendencie, ani dnes svetoznámych autorov, akými sú Maria Bartuszová, Stanislav Filko alebo Július Koller – posledný menovaný je ostatne viac než reprezentatívne predstavený v súkromnej zberateľskej kolekcii v Esterházyho paláci, ale venujeme sa tvorcom, ktorí sa dostali tak trochu do tieňa. Ich  umelecké východiská boli pevne zakotvené v hľadaní osobného autorského rukopisu v neskorom modernizme, ktorého vyústením bola osobitá syntéza konceptuálneho premýšľania a výrazného individuálneho výtvarného gesta.

 

Zároveň všetci traja – Rudolf Fila, Jozef Jankovič i Dušan Králik, áno, ide o otca súčasného generálneho riaditeľa SNG, sú  dobrými „promotérmi“ toho, čo nastalo v rokoch osemdesiatych. Vtedajšia postmoderná celoeurópska explózia zasiahla veľmi výrazne aj strednú Európu, a to bez výnimky, ako  slobodné Rakúsko, tak i na komunistickej moci sa emancipujúce Čechy, Poľsko, Maďarsko či Slovensko. Imre Bak a Edward Dwurnik, rovnako ako početná vlna slovenských maliarov,  prekypovali nadšením nad rozvoľnenou realitou slobodnej maľby, vzťahujúcej sa ako k divokým úletom, tak k tušeným či vedomým filozofickým konzekvenciám vtedajšej existencie.

 

Extenzívna maliarska rozšafnosť, začatá s využitím znakov, symbolov a historizujúcich reminiscencií, sa farebne presadila na vtedajšej scéne, a dala tak svojím spôsobom podnet i pre maliarov a maliarky, ktorí nastúpili svoju artovú dráhu už na tak či onak slobodnom umeleckom poli ďalších desaťročí. Laco Teren, Ivan Csudai, Stanislav Bubán či tvorcovia skupiny Syzýgia a ďalší vtedajší  autori patria k tomu najpozoruhodnejšiemu, čo slovenské umenie vygenerovalo vo svojich dejinách. A k tomu je potrebné jedným dychom priradiť aj fenomén slovenskej fotografickej novej vlny 80. rokov,  ako sa zrodil v kolektívnom nekolektíve mladých chlapcov, ktorí sa zišli na štúdiu fotografie v Prahe na Filmovej fakulte AMU.

 

Charakterizuje ich neortodoxný prístup k telu, k práci s ním, i neortodoxno-konzervatívne nadšenie pre možnosti čiernobieleho fotografického média. Tono Stano, ktorý sa z tohto hlúčiku neposedných pražských Slovákov stal najslávnejším, je v kolekcii zastúpený len dvoma menšími fotografiami z 80. rokov, dohodli sme sa však s ním na výpožičke, ktorá by mala rozšíriť tunajšiu zbierku fotografie.

Nič nie je trvalé, a umenie sa hojdá na vlnách, keď sa sínusoida vrcholu prehne do údolia, aby sa následne dostala opäť na výslnie. V umení je to prirodzený jav, rovnako ako fakt, že vedľa seba v rovnakej dobe zápasia o umeleckú satisfakciu úplne rôznorodo zameraní tvorcovia umenia. V zásade však na tradíciu a z nej vychádzajúce obrazové 80. roky  odpovedala konceptuálna generácia 90. rokov, pracujúca vo fenomenologických i sémantických intenciách, a vnímajúca artefakt ako podriadený myšlienke.

 

Roman Ondak a o chlp mladší a niekoľko stôp vyšší Viktor Frešo sú kryštalickými príkladmi tejto situácie. Ostatne mohli nadväzovať, i patrične sa vymedzovať, voči starším konceptualistom, a to nielen voči už spomenutému Kollerovi s Filkom, ale takisto potvrdiť pozíciu tohto na Slovensku tak výrazného umeleckého zrenia sveta, ktoré je na výstave prezentované menami ako Peter Rónai, Otis Laubert alebo Dezider Tóth.


Istý čas, už je to pár rokov, Frešo zdieľal ateliér s maliarom Andrejom Dúbravským. Túto epizódu nespomínam len preto, aby som si otvoril priestor pre vymenovanie veľkého množstva maliarskych osobností, explodujúcich hlavne v 90. a nultých rokoch, ale aj ako fakt, že koncept pokojne zdieľa umeleckú prevádzku s rôznorodými tendenciami maliarskej  exploatácie, uvoľnenej už predchádzajúcou generáciou. Zbierky SNG v tomto zmysle trochu zaostávajú, alebo lepšie povedané, dávajú priestor pre možné doplnenie.

 

Ostatne, posúďte sami. Vystavujeme teda mená ako sú Erik Šille, Katarína Janečková, Bohdan Hostiňák, Dorota Sadovská, Ján Vasilko, iné mená nám ale chýbajú. Taký Boris Sirka má v SNG len grafiky, niektorí však zastúpení nie sú vôbec. Expozícia umenia posledných desaťročí  je teda zo svojej podstaty v tvorivom pohybe, dopĺňa predchádzajúcu modelovú expozíciu múzea moderného umenia, a pýta sa na ďalšie  možnosti. Umenie je každopádne názorová platforma, a jeho vystavovanie tiež. Alebo je to inak?

 

Martin Dostál