Hložník – Brunovský – Kállay. Tri veľké mená slovenského vizuálneho umenia 2. polovice 20. storočia. Traja umelci, ktorých spája nielen umelecký žáner grafiky, ale aj maliarstva, kresby a ilustrácie detských kníh. Traja profesori grafickej špeciálky s oficiálnym názvom Oddelenie voľnej grafiky a knižnej ilustrácie Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, ktorú obdivoval celý svet.

Tri významné osobnosti stredoeurópskeho vizuálneho umenia, ktoré ako keby na Slovensku upadali do zabudnutia, pričom práve Hložník a Brunovský sa osobne významnou mierou podieľali na vzniku Bienále ilustrácií Bratislava.

 

Názov sprievodnej výstavy jubilejného 30. ročníka Bienále ilustrácií Bratislava je odvodený z grafického cyklu Albína Brunovského vytvoreného na základe literárneho diela Jána Ámosa Komenského Labyrint sveta a raj srdca, ktoré inšpirovalo k rovnomennej grafike z roku 1998 aj Dušana Kállaya. Druhá časť názvu je prevzatá z grafiky Albína Brunovského Svetlo duše, a to z toho dôvodu, že v tomto roku si pripomíname 90. výročie narodenia tohto svetoznámeho umelca.

 

Vincent Hložník (1919 – 1997), absolvent Umelecko-priemyselnej školy v Prahe, študoval na Oddelení dekoratívnej a monumentálnej maľby u prof. Františka Kyselu a Josefa Nováka. Hneď po ukončení štúdií počas Protektorátu Čechy a Morava v roku 1942 nastúpil ako ilustrátor do Matice slovenskej, ktorá ho ako študenta finančne podporovala. V roku 1952 sa stal prvým vedúcim Oddelenia grafiky a knižnej ilustrácie na novozriadenej Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde pôsobil ako profesor, v rokoch 1959 – 1963 dokonca ako rektor.

Na poste vedúceho Oddelenia voľnej grafiky a knižnej ilustrácie zotrval až do roku 1972, keď bol prinútený vedením VŠVU odísť z akademickej pôdy v rámci normalizačných procesov. Vincent Hložník patrí medzi najplodnejších slovenských grafikov 2. polovice 20. storočia, čoho dôkazom je aj zbierkový fond Slovenskej národnej galérie obsahujúci niekoľko stoviek grafických diel umelca reprezentujúcich takmer celú jeho tvorbu.

 

Jeho pedagogické pôsobenie na VŠVU je nezastupiteľné, pretože svojim žiakom, medzi ktorých patria také významné osobnosti slovenského výtvarného umenia ako Albín Brunovský, Miroslav Cipár, Vladimír Gažovič, Dušan Kállay, Róbert Brun, Ján Lebiš, Viera Bombová, Viera Gergeľová alebo Kamila Štanclová, odovzdal nielen znalosti klasických grafických techník leptu a litografie, ale najmä základy grafického remesla založeného na znalosti precíznej kresby, ktorá v minulosti bola základom každého umeleckého diela. Svojich študentov zároveň viedol aj k médiu maľby a nakoniec aj ku knižnej ilustrácii, ktorá tak ako maľba a grafika profitovala z precíznej znalosti kresby.

 

Počiatky tvorby Vincenta Hložníka siahajú do povojnových 40. rokov. Ako asistent Kolomana Sokola v rokoch 1946 – 1947 na Katedre výtvarnej výchovy Vysokej školy technickej v Bratislave mal možnosť absorbovať jeho grafické prvky expresívneho kubizmu, ktoré je možné vidieť v  maľbe Zátišie s rybkou (1947). V 50. rokoch, t. j. v období budovateľského socializmu, sa zrejme z ideologických dôvodov odklonil od týchto avantgardných smerov a začal sa venovať realistickej tvorbe zameranej na sociálne angažovanú protivojnovú tematiku v rozsiahlych grafických cykloch Človek (1951) a Fašizmus (Wehrmacht, 1952) vyhotovených technikou litografie.

 

Hrôzy vojny na Hložníka zapôsobili rovnako silne ako na španielskeho barokového maliara Goyu, ktorý bol zrejme jeho vzorom pri tvorbe vojnových tém s morálnym imperatívom. Koncom 50. rokov možno vidieť v Hložníkových prácach okrem barokového sociálno-kritického realizmu aj reminiscencie za kubistickými počiatkami jeho tvorby, čo možno doložiť početnými variáciami, napríklad v grafickom liste Sup (1960, lept). Vzhľadom na to, že ako vedúci Oddelenia grafiky a ilustrácie VŠVU mal možnosť v 50. rokoch cestovať po západnej Európe, oboznámil sa s aktuálnymi výtvarnými smermi, najmä magickým a fantazijným realizmom, ktoré spôsobili zvrat v umelcovej tvorbe okolo polovice 60. rokov, viditeľný v cykloch Pečate (1964, lepty) alebo Veselý zvierací svet (1965, litografie). Tieto neosurrealistické tendencie ďalej sprostredkoval svojim žiakom, spomedzi ktorých sa v tomto smere presadil najmä Albín Brunovský považovaný často za zakladateľa slovenskej školy fantazijného realizmu.

 

Vincent Hložník nebol len zakladateľom Oddelenia grafiky a ilustrácie na VŠVU, ale propagácii oboch výtvarných disciplín zasvätil aj svoj súkromný život. V roku 1967 sa významnou mierou podieľal na vzniku Clubu grafikov spolu s A. Brunovským, J. Balážom, V. Bombovou, M. Cipárom, O. Dubayom, V. Gergeľovou, E. Sedlákom, Ľ. Kellenbergerom a J. Lebišom, ktorý mal stimulovať slovenskú grafickú tvorbu formou spoločných projektov, albumov, bibliofílií alebo ex librisov.

 

V oblasti knižnej ilustrácie svojou umeleckou autoritou zaštítil vznik unikátneho medzinárodného podujatia v oblasti knižnej tvorby pre deti a mládež – Bienále ilustrácií Bratislava, ktorého sa však zúčastnil len raz, v roku 1969. Napriek tomu aj v tejto oblasti získal množstvo medzinárodných ocenení. Spomedzi nich je možné vyzdvihnúť najmä vizuálnu realizáciu knihy Hansa Christiana Andersena Snežienka z roku 1981, vďaka ktorej bol zapísaný na Čestnú listinu IBBY (International Board on Book for Young People).

 

Po odvolaní Vincenta Hložníka z postu vedúceho Oddelenia voľnej grafiky a knižnej ilustrácie VŠVU v roku 1972 prevzal túto funkciu jeho najstarší, a už v tom období najvýznamnejší žiak pôsobiaci na pozícii asistenta na VŠVU Albín Brunovský (1935 – 1997). Ten v rokoch 1956 – 1961 absolvoval štúdium grafiky a ilustrácie, ktoré si v rokoch 1963 – 1966 rozšíril o postgraduálne štúdium. V roku 1980 bol menovaný zaslúžilým a v roku 1985 aj národným umelcom, pričom v roku 1981 mu bol udelený titul profesora. Vedúcim Oddelenia grafiky a ilustrácie bol až do roku 1990, kedy odišiel z VŠVU ako neoprávnená obeť Nežnej revolúcie v roku 1989.


Začiatky samostatnej Brunovského grafickej tvorby siahajú už do čias štúdií na VŠVU, keď v roku 1959 participoval na grafickom albume poslucháčov akadémie vydanom pri príležitosti jej 10. výročia založenia. Tvoria ho štyri drevoryty a igeloryty majúce silný „hložníkovský“ rukopis.  Hneď začiatkom 60. rokov, po ukončení štúdia na VŠVU, však nastáva v umelcovom štýle náhla zmena, keď realistická figurálna tvorba ustupuje deformovaným a alogicky zostavovaným „surreálnym“ kompozíciám.

 

Táto zmena, resp. vykryštalizovanie vlastného štýlu, bola úzko spätá s Brunovského úzkymi kontaktmi s práve sa rodiacou avantgardnou skupinou básnikov, tzv. Trnavskou skupinou (Ján Stacho, Ján Ondruš, Jozef Mihalkovič, Ľubomír Feldek, Ján Šimonovič), s ktorými spolupracoval ako ilustrátor už od roku 1958 vo vydavateľstve Mladé letá. Táto básnická skupina sa sformovala práve v roku 1958 publikovaním manifestu v 4. čísle časopisu Mladá tvorba. Brunovského tvorba začiatku 60. rokov mala najbližšie k premisám Jána Stacha preferujúceho senzualizmus, na prelome 60. a 70. rokov k Jánovi Šimonovičovi uprednostňujúcemu libidóznu erotiku a od 2. polovice 70. rokov k Ľubomírovi Feldekovi, ktorý voľne pracoval s civilnou metaforickou asociáciou.

 

Pre grafickú tvorbu 60. rokov sú typické veľkoformátové lepty s cikcakovite formovanými drapériami figúr s anatomicky deformovanými telami, čo je viditeľné napríklad na grafickom liste Zuzany (1963, lept). Brunovský nezostal ľahostajný ani k súdobým politickým udalostiam. Počnúc tragickými udalosťami augusta 1968, ktoré našli svoj odraz v sérii grafík s abstraktnými prírodnými motívmi ako napríklad Zápisky od augusta do decembra alebo Ariadnina záhrada (obe 1968, lept), pokračujúc normalizáciou 70. rokov sa ďalej abstraktná, psychologizujúca umelcova tvorba nakoniec profiluje do polohy fantazijného realizmu.

 

V jeho dielach sa začínajú objavovať prvky spoločenskej satiry prevzatej z nizozemského umenia 16. storočia citujúce filozoficko-kritické dielo Erasma Rotterdamského, napríklad v grafickom cykle Chvála bláznivosti (1973, farebný lept). Tým Brunovský zároveň reaktualizoval sociálno-kritické dielo nizozemského maliara Pietra Brueghela st., ktorého kolorit umelec využil už pri kreovaní rozsiahleho cyklu malieb na dreve, ktoré mali slúžiť ako výzdoba vládneho hotela Bôrik koncom 60. rokov. Diela, v ktorých prevažovali abstraktné záhrady a erotické motívy, boli objednávateľom odmietnuté a po ich uskladnení v kotolni sa nakoniec po rôznych peripetiách dostali do zbierok Oravskej galérie v Dolnom Kubíne.

 

V ďalšej Brunovského tvorbe 80. a 90. rokov možno vidieť už len nasledovanie vyššie uvedených ideových premís vrcholiacich v ilustráciách bibliofilného vydania výberu slovenských básnikov zostaveného Ľubomírom Feldekom pod názvom Chvála zamotaných snov I. – IX. (1984 – 1985, lept, mezzotinta, suchá ihla) a vo voľnej tvorbe v ďalšom sociálno-kritickom diele inšpirovanom Jánom Ámosom Komenským Labyrint sveta a raj srdca I. – VII. (1989 – 1990, lept, mezzotinta). Umelcove monumentálne dielo bolo príznačne zavŕšené cyklom malieb na dreve pre Národnú radu Slovenskej republiky v roku 1996.

 

Nemenej pozoruhodné výsledky umelec dosiahol na poli ilustrácie kníh pre deti a mládež, o čom svedčí celý rad čestných uznaní v súťažiach o Najkrajšie knihy Československa (1965, 1968, 1972), ako aj v súťaži Bienále ilustrácií Bratislava (Zlatá plaketa 1965, Zlaté jablko BIB 1977, 1981 a 1989), na ktorého etablovaní sa vo svete tiež osobne podieľal. Niektoré knižné tituly boli však ocenené prestížnymi cenami aj v zahraničí, napríklad Čestné uznanie na knižnom veľtrhu v Bologni v roku 1969 za ilustrácie knihy E. T. Hoffmanna Luskáčik a myší kráľ alebo Grand Prix na Bienále úžitkovej grafiky v Brne za ilustrácie knihy Petra Christena Asbjørnsena a Jørgena Moeho Tri princezné v belasej skale realizované vo forme čiernobielych alebo akvarelom kolorovaných rytín do Mässerovej dosky. Tieto originálne nórske rozprávky vydané v koprodukcii vydavateľstva Mladé letá so Slovenskou národnou galériou získali nakoniec vďaka netradičnej ilustrátorskej technike aj bronzovú medailu na Medzinárodnej výstave knižného umenia IBA v Lipsku v roku 1977.

 

Nemožno opomenúť ani pôvodný slovenský titul Ľubomíra Feldeka s názvom Modrá kniha rozprávok, vydaný roku 1974 vo vydavateľstve Mladé letá. Feldek aplikoval ideový prístup zrušenia rozdielu medzi tvorbou pre dospelých a pre deti, ktorým ovplyvnil aj Brunovského tvorbu smerom k hyperrealistickému zobrazeniu žijúcich osôb nielen pri ilustrovaní kníh, ale aj vo voľnej tvorbe. Nadviazanie spolupráce s Feldekom v 70. rokoch preto možno považovať za jeden z kľúčových momentov kreovania nového autorovho rozprávkového štýlu, známeho pod pomenovaním fantazijný realizmus. Novátorstvo tvorivého konceptu sa odrazilo aj v medzinárodných oceneniach tejto publikácie, spomedzi ktorých je najprestížnejšia Čestná listina H. CH. Andersena, na ktorú bol Brunovský zapísaný v roku 1976.

 

Tretí z galérie veľkých profesorov bratislavskej grafickej špeciálky je Dušan Kállay (1948), ktorého tvorba presahuje do súčasnosti. V rokoch 1966 – 1972 študoval vo viacerých maliarskych ateliéroch VŠVU v Bratislave u prof. Ladislava Čemického a prof. Jána Želibského, od roku 1969 paralelne navštevoval aj Oddelenie voľnej grafiky a knižnej ilustrácie prof. Vincenta Hložníka. Ten však v roku 1972 musel VŠVU z ideologických dôvodov opustiť, a tak Kállay štúdium ukončil u Albína Brunovského. Po Brunovského odchode z VŠVU v roku 1990 nakoniec prevzal Oddelenie voľnej grafiky a knižnej ilustrácie, ktoré viedol až do roku 2018, pričom už v roku 1994 bol menovaný profesorom v odbore knižnej ilustrácie.

 

Už jeho absolventská práca, bibliofília Loď bláznov (1972, linorez) s ilustráciami knihy nemeckého humanistu a moralistu Sebastiana Branta z roku 1494 a ilustrovaná Albrechtom Dürerom, predurčila ďalší charakter jeho tvorby založenej na bravúrnych lineárnych spletencoch rytých čiar. Začiatočná umelcova tvorba bola síce pod vplyvom expresívnej grafiky V. Hložníka, ako možno vidieť na linorezovom cykle s vojnovou tematikou Hrôzy vojny (1974), analogickej Hložníkovej tvorbe, ale v ďalších prácach, ako napríklad v cykle Pieroti a kolombíny (1978, lept) sa začína prikláňať k fantazijnému realizmu Brunovského a Gažoviča, v ktorom prevládajú manieristicky deformované figúry.

 

Umelcova záľuba vo flóre a faune ho od konca 70. rokov viedla k programovému zobrazovaniu motívov zo sveta živočíšnej ríše, čo je viditeľné najmä na grafickom liste venovanom zakladateľovi prírodovednej taxonómie C. Linnému Hommage à Carl Linné (1979, litografia). Svet vtákov a hmyzu sa stal integrálnou súčasťou fantazijnej tvorby Kállaya, ktorá vyvrcholila v grafike Raj divokých vtákov (1981, farebný lept, akvatinta, suchá ihla) a Hmýrenie hmyzieho hniezda (1982, farebný lept, akvatinta).

 

Ďalším z dôležitých momentov Kállayovej tvorby bola práca na ilustrácii knihy Lewisa Carolla Alica v krajine zázrakov (1983, gvaš, tuš), ktorá získala množstvo ocenení na medzinárodných knižných výstavách. Rovnako ako v grafickej tvorbe, aj tu prezentuje magický svet ríše zvierat, ktorým diváka, resp. čitateľa sprevádza rozprávková postava Alice, čo sa odrazilo aj v autorovej maliarskej tvorbe, v triptychu Hodina Alice (1983, plátno, olej). Okrem hybridných prírodných a antropomorfných motívov, ktoré majú zdroje v manierizme Hieronyma Boscha alebo Pietra Brueghela st., sa Dušan Kállay vo svojej tvorbe zaoberal aj stvárnením motívov z gréckej mytológie, napríklad Ikaros a Daidalos v Atlantíde  (1982, farebný lept).

 

Začiatkom 90. rokov sa u Kállaya začína objavovať nový fenomén. Namiesto kombinácie zoomorfných a antropomorfných motívov sú to metamorfózy zvierat a strojov v cykle Živé mašiny (1992, farebný linorez) alebo Fly construction (1994, farebná litografia). Podobne ako Brunovský aj Kállay sa inšpiroval známymi literárnymi predlohami, napríklad dielom J. A. Komenského v grafickom cykle Labyrint sveta a raj srdca (1998, farebný lept), v ktorom zužitkoval všetky vyššie spomenuté aspekty svojej tvorby, zoomorfné a antropomorfné motívy spolu s konštruktivistickými tendenciami.

 

Dušan Kállay je jedným z najplodnejších ilustrátorov 80. rokov, keď ilustroval viac ako 50 knižných titulov. Za ilustrácie knihy Lewisa Carola Alica v krajine zázrakov získal doteraz ako jediný slovenský umelec Grand Prix na Bienále ilustrácií Bratislava v roku 1983, pričom na tomto podujatí boli ocenené mnohé ďalšie ním ilustrované knihy (1973, 1975 Zlaté jablko, 1993 Plaketa BIB). Množstvo ďalších medzinárodných ocenení získaných v Belehrade (1982), Lipsku (1982), Barcelone (1984), Bologni (1992) alebo Záhrebe (2008) robia z Dušana Kállaya najvýznamnejšieho ilustrátora detských kníh na Slovensku.

 

Oprávnene mu bola už roku 1988 udelená Cena Hansa Christiana Andersena za výnimočnú ilustrátorskú tvorbu, pričom za ilustrácie Rozprávok H. CH. Andersena (2004) bol roku 2008 zapísaný na čestnú listinu IBBY. Spomedzi posledných významných umelcových ocenení je potrebné vyzdvihnúť najmä ilustrácie ku knihe Dnes je čakanie na zajtrajšok od Cao Wenxuana, jediného čínskeho držiteľa Ceny Hansa Christiana Andersena, ktorá bola v súťaži CCTV Book Selection zaradená medzi TOP 10 najvýznamnejších detských kníh.

 

 

Martin Vančo

kurátor výstavy