August Strindberg (1846 – 1912) svetoznámy spisovateľ, uznávaný maliar, priekopník fotografie (autor prvých „selfie“) a slávny škandalista.

Patril k formujúcim autorom švédskeho literárneho života konca 19. a začiatku 20. storočia. Ovplyvnil nasledujúce generácie umelcov – Jeana Cocteaua, Bertolta Brechta a jeho epické divadlo, Eugenea O'Neilla, stal sa dôležitým inšpiračným zdrojom pre dramatiku absurdného a existenciálneho divadla.

Do Damasku I. a II.

Hlavný hrdina, umelec, má všetko, čo by si mohol priať – slávu, talent, aj schopnosť provokovať davy. Napriek tomu je uväznený v pocite, že mu niečo podstatné uniká. Do jeho nepokojného života vstupuje Dáma. Ich stretnutie je osudové. Básnika zasiahne ako blesk z jasného neba, ide o hlboké ľudské spojenie dvoch bytostí. Spoločne sa vydávajú na cestu, ktorá stiera hranice medzi realitou a snom, medzi básňou a skutočným životom.

August Strindberg do tejto hry vložil úlomky vlastného života od okúzlenia Dámou cez provokujúce zobrazenie sveta po fascináciu okultizmom.  

„ keby môj život prebiehal pokojne, bez emócií, nemal by som o čom písať.“ August Strindberg, Okultný denník

Dielo predznamenalo život. Strindberg je známy tým, že jeho diela sú inšpirované vlastným životom, turbulentnými vzťahmi s priateľmi i vládnucou mocou, búrlivými manželstvami a škandalóznymi rozvodmi. Do Damasku I. – II. písal po rozpade druhého manželstva a vyrovnáva sa tu so svojím životom i svojim ideálom ženy, nadpozemsky krásnej, plnej dobroty a materského citu. Básnik (Neznámy) a jeho múza a záchrankyňa (Dáma) sa do seba fatálne zamilujú pri prvom stretnutí, nasleduje realita, život vo dvojici a opakujúce sa výbuchy manželskej histórie.

Tretia manželka ako Dáma.

Keď v roku 1900 hľadal päťdesiatjeden ročný August Strindberg ideálnu predstaviteľku pre postavu Dámy v hre Do Damasku, spoznal mladú, len dvadsaťdva ročnú herečku Harriet Bosse pôvodom z Nórska.

Nebolo to obyčajné stretnutie. Strindberg, v tom čase už svetoznámy, ale vnútorne nepokojný, dramatik, ostal doslova očarený a unesený. Ako píše v Okultnom denníku, zdala sa mu obklopená svätožiarou a začal veriť, že je to ona, koho v hre predpovedal. „Má v sebe to, čo som hľadal – vznešenosť a utrpenie. ... Keď hovorí, jej hlas znie ako hudba, ktorú som už kdesi počul. Je to moja Dáma. Moja predstava ožila.“

Strindberg sa do Harriet okamžite zamiloval. Videl v nej svoju múzu, spasiteľku a stelesnenie čistoty, ktorú sám v živote hľadal. Traduje sa, že ju oslovil otázkou: „Chceli by ste mať so mnou dieťatko, slečna Bosse?“ Hoci bol medzi nimi veľký vekový rozdiel, Harriet jeho charizme podľahla a stala sa jeho treťou manželkou. Ich vzťah bol však presne taký, ako jeho hry – plný vášne, žiarlivosti, mystiky a hlbokého nepochopenia.

Práve takáto reálna skúsenosť absolútneho vzplanutia a následného bolestného hľadania spoločnej cesty tvorí emocionálne jadro hry Do Damasku. Napriek tomu, že hra vznikla skôr, než Harriet vôbec stretol. Aj priestor, v ktorom sa postavy pohybujú, je reálny a nám známy – dej sa odohráva pri „veľkej vode“ – Dunaji.

Hra Augusta Strindberga v úprave a réžii Juraja Nvotu je o hľadaní čistého citu, o láske, ceste zásadného životného obratu, na ktorej hrdinovia cielia  z chaosu a neistoty k  duchovnému pokoju. Veríme, že týmto divadelným príbehom prinesieme do dnešných dní tak potrebnú nádej, že aj z najväčšieho nepokoja vedie cesta do „Damasku – k lepšiemu svetu v nás samých.“