VEĽKONOČNÝ KONCERT

Tvorba Roberta Schumanna reprezentuje najčistejší typ romantickej hudby. Hlásal ideológiu spojenia hudby s poéziou, hľadajúcu nové formy výrazu, nové technické prostriedky. Hlavné miesto v jeho tvorbe zaberajú klavírne skladby a piesne. V týchto dvoch oblastiach je skutočným novátorom. Z jeho skladateľského odkazu poznáme však aj často hrané štyri symfónie a predovšetkým Klavírny koncert. Schumannova fráza je nervná, rozmarná, nezvyčajne citlivá na najjemnejšie výrazové zmeny. Na pokraji Schumannovej tvorby nachádzame operu Genoveva, ktorej predohra otvorí rozjímavý Veľkonočný koncert. 

Gabriel d´Anunzio napísal príbeh o sv. Šebastiánovi v roku 1911. Claude Debussy čoskoro zhudobnil jeho námet do pôsobivej rozsiahlej partitúry. Hoci sám skladateľ hovorí, že miestami len farebne ilustroval text a tvoril “scénickú hudbu“, pôsobivo v ňom vyznievajú zborové partie. Najväčšmi však uchvacuje spojenie mystiky s impresionistickou paletou. Skladateľ z pôvodného rozsiahleho scénického opusu vytvoril Symfonický fragment, sledujúci príbeh a hýriaci všetkými farbami obrovského symfonického aparátu. 

Oratórium Kristus na Olivovej hore začal Beethoven komponovať v roku 1801. Na texte sa podieľal okrem priateľa F. X. Hubera, libretistu jeho opery, aj sám skladateľ. Text reflektuje pašijový príbeh, hudobne sa v ňom odzrkadľuje dobový operný štýl, bravúrne árie a ansámbly. (Skladateľ neskôr aj sám považoval za chybu, keď sólový part Krista napísal v modernom opernom štýle.) Pôsobivo sa v diele prelínajú dramatické a lyrické prvky, hudobne sa vyníma úvodný orchestrálny úsek s dojemne tragickým podtónom. Partitúra pre 3 sólové hlasy, zbor (anjeli - ženy, muži - vojaci) a orchester je dokladom prebúdzajúceho sa génia hudobných dejín.

---