Výstava v Krajskej galérii v Prešove pod názvom „Dočasné múzeum objektu“ v kurátorskej koncepcii Adama Macka, Martiny Mrázovej a Martina Kudlu prináša unikátny pohľad na vývoj slovenskej sochárskej a objektovej tvorby od medzivojnového obdobia až po súčasnosť. Kurátorský výber reflektuje rôznorodosť prístupov k materiálu, formám a tematickým motívom a zároveň skúma regionálny a nadregionálny presah a spôsob, akým sa objekt stáva dočasným fenoménom múzejnej prezentácie. Výstava nie je iba retrospektívou jednotlivých autorstiev, ale aj experimentálnym komorným priestorom, v ktorom sa stretávajú rôzne generácie a estetické prístupy, čím vzniká dialóg medzi tradíciou a súčasnou vizuálnou kultúrou.

Figuralita a matéria

Výstava v priestore medziposchodia galérie inštalačne komparuje viaceré sochárske prístupy. Prehliadka za sebou radených figurálnych motívov v ateliérovom policovom systéme ponúka zámerne  autentický pohľad do ateliéru osobností autorov a ich tematických konotácií, pričom spôsob inštalácie pozýva diváka k hlbšiemu skúmaniu štýlovej rôznorodosti (nad)regionálnej sochárskej tvorby daného obdobia. Diela od Vojtecha Löfflera a Júliusa Machaja dokumentujú kontinuitu figuratívnej tradície slovenskej sochy. Löfflerov Kráčajúci (1937, sadra) zachytáva pohyb ľudskej postavy v minimalistickej, no expresívnej forme. Subtílna modelácia a dynamika tela ukazujú jeho schopnosť preniesť životný pohyb do statického média. 

Machajove práce – Na zábradlí (1967/1992, bronz), Oddych (1959, sadra) a Pirueta (1962, cín) – rozvíjajú rovnakú tému pohybu a figúry, no v experimentálnom duchu, kde kombinácia materiálov, patiny a modelovania vytvára nový vizuálny jazyk. Machaj sa zameriava na proporciu, rytmus a vzťah figúry k priestoru, čím posúva figuratívnu sochu do symbolickej a často introspektívnej roviny.

Ďalšími dôležitými postavami sú František Patočka (Schýlená žena, 1982; Muž s píšťaľou, 1952) a Juraj Bartusz (Zviera, 1981). Ich práce sa vyznačujú citlivým prístupom k modelu, odlievaniu a kombinovanej technike, pričom reflektujú nielen ľudskú fyziognómiu a pohyb, ale aj hlbší symbolický obsah a poetiku každodennosti. Súčasťou úvodnej sekcie je aj Machajova práca Krompachy (1962, sadra), ktorá odhaľuje jeho schopnosť transformovať jednoduchosť figúry ako nositeľa emocionálnej a vizuálnej hodnoty. 

Ján Mathé s dielom Sám (1963, sadra) zasahuje do témy existenciálnej samoty. Jeho kompozícia, monumentálna vo svojom objeme aj výraze, reflektuje izoláciu a introspektívny pohľad na ľudskú psychiku.

Dialóg s prírodou

štrkovisko 0.1 

Sekcia „štrkovisko 0.1“ prezentuje sochárske diela, ktoré vstupujú do dialógu s prírodou, pamäťou a abstrakciou. Juraj Rusňák v Šepote rastlín (1985, bronz) využíva organickú štylizáciu na zachytenie jemných pohybov a rytmov prírodného prostredia. Dušan Pončák (Spomienka na Oronsko, 1977, mramor; Žena a zviera, 1987, epoxid) prináša kontrast medzi tradičnými materiálmi a experimentálnou figurálnou kompozíciou, využívajúc vlastnú tvarovú redukciu. Machajov Sediaci akt (1962, travertín) a Rudavskej Priestor v skalách (1997, keramika, drôt, terakota) skúmajú hmotu, štruktúru a jej transformáciu. Dušan Pončák v Motíve s mušľou (1960–1980) pracuje s tradičnými technikami bronzu a modelovania, avšak ich kompozícia je experimentálna a často ironická. Tapisérie Evy Končekovej (Listy I. a II., 1978) plynulo nadväzujú na prírodnú tematiku, dotvárajúc tak materiálovú rozmanitosť diel v miestnosti. Vybrané diela nielen približujú proces tvorby, ale odkazujú aj na filozofický rozmer objektu, kde forma a materiál slúžia ako prostriedok k vyjadreniu vnútorného sveta a prírodnej harmónie.

V spolupráci s Fakultou umení Technickej univerzity v Košiciach sa podarilo vytvoriť 3D modely sôch, ktoré nebolo možné inštalačne umiestniť do komorných výstavných priestorov Krajskej galérie v Prešove, ale dokladujú monumentálnu tvorbu Júliusa Machaja – Dievča s Kvetmi z roku 1964 a dielo Pračka z roku 1989.

Brány moderny

Ďalšia miestnosť predstavuje materiálové skice Františka Patočku, ktorý cez svoje kompozície zo 60. a 70. rokov posúva figúru do abstraktných rovín. Odlievaná sadra mu umožňuje experimentovať s formou, rytmom a objemom, pričom z diel vyplýva redukcia na podstatné prvky. Vzdušný/priehľadný spôsob inštalácie v priestore umocňuje krehkosť sadrového materiálu a jeho subtílnosť. V kombinácii s grafickými dielami Michala Zdraveckého a Juraja Rusňáka sa jasne odkrýva kontinuita vizuálneho myslenia modernistického prístupu. Línia, reliéf a textúra sa prelínajú s objektovou praxou a podporujú multidisciplinárny pohľad na umenie. Martin Hreha svojím objektom (Mandorla / Brána V., 2018) túto kontinuitu len potvrdzuje a posúva rozvíjajúcu sa líniu myslenia do súčasnosti.

 

Experiment a materiálová hra

štrkovisko 0.2

V tejto sekcii sa stretávame s kombinovanou a experimentálnou tvorbou, ktorá skúma limity materiálu a jeho vizuálnych možností. Štefan Kovaľ (Bez názvu, 1991) a Juraj Gavula (Refrén II., 1988) spájajú bronz, kameň a modelovanie, pričom výsledok je dynamický a vizuálne náročný. Mária Rudavská (Oblaky s krížom, 2009) kombinuje tradičné odlievanie s modernou ikonografiou, čím rozširuje naratívnu a symbolickú dimenziu svojho diela.

Súčasný objekt vo svojej temporalite

Výstava vrcholí dielami súčasných autorstiev, ktoré posúvajú hranice objektovej tvorby do konceptuálneho a multisenzorického priestoru. V postmodernom kontexte inštalácie je vytvorená forma viacgeneračného dialógu, zameraného na témy materstva, identity a dočasnosti.   

Eva Čarnoká (Rozeta, 2017) a Ľubomír Purdeš (Trojjedinosť, 1996) rozvíjajú inštalačný potenciál objektu. Materiály ako dibond, plexisklo, kameň, patinovaný epoxid či drevo transformujú klasickú sochu do konceptuálnych inštalácií, reagujúcich na priestor a interakciu s divákom, dotýkajúc sa spôsobov vnímania sakrálnych priestorov.

Edita Vološčuková v diele Ako sa prichádza o sny (akvarel, 2001) predstavuje súhru prírodnej harmónie a vlastnej introspekcie. Na túto formálnu a ideovú ľahkosť plynulo nadväzuje Amalka Ľudmila Valenčíková (Mäkká plastika z projektu PIN, 2020), využívajúc textil, polystyrén, drôt a molitan na vytvorenie objektov, ktoré vstupujú do priamej interakcie s telom diváka. Ladislav Kacvinský, Ladislav Suchý a Leonard Lelák sa zameriavajú na figurálne a abstraktné experimenty, ktoré kombinujú tradičné a netradičné materiály, pričom zdôrazňujú otázku prechodnosti, identity a vzťahu človeka k objektu. 

Monumentálna maľba Milana Laluhu (Za dedinou, 1964) tematicky aj formálne vstupuje do interakcie so sochárskymi dielami Vojtecha Löfflera (Rodina, 1962), Júliusa Machaja (Nevesta, 1982) a Ludwika Korkoša (Materstvo, 1977). Spoločne tak vytvárajú harmonický priestor, v ktorom sa maľba a socha stretávajú v spleti tvarov a tém.

Výstava „Dočasné múzeum objektu“ ukazuje, že objekt nie je len pasívnym exponátom, ale aktívnym prvkom reagujúcim na priestor, čas a interakciu s divákom. Každé dielo je fragmentom komplexného dialógu medzi materiálom, formou a významom. Zároveň podnecuje k reflexii nad spôsobom, akým múzeum uchováva, interpretuje a prezentuje predmety v kontexte historického a súčasného vizuálneho myslenia.

Vystavujúci autori:
● Amalka Ľudmila Valenčíková ● Bartusz Juraj ● Eva Čarnoka ● Gavula Juraj ● Gibala František ●
Hreha Martin ● Kacvincký Ladislav ● Končeková Eva ● Korkoš Ludwik ● Korkoš Otto ● Kovaľ
Štefan ● Lelák Leonard ● Löffler Vojtech ● Machaj Július ● Mathé Ján ● Patočka František ●
Pončák Dušan ● Purdeš Ľubomír ● Rudavská Mária ● Rusňák Juraj ● Suchý Ladislav ● Suchý
Michal ● Vološčuková Edita ● Zdravecký Michal ● Zelinka Ján

 

Martina Mrázová, Martin Kudla.