Divadlo je zvláštny organizmus. Pre nezainteresovaného pôsobí ako alchymistická dielňa. Rozdielni ľudia v nej miešajú tie najnepravdepodobnejšie ingrediencie s cieľom vyrobiť vzácnu vec. Inscenáciu, ktorá by umožnila hercom a divákom prežiť ten výnimočný pocit, že boli práve tu a práve teraz svedkami (a spolutvorcami) neopakovateľného umeleckého zážitku.

Tvorcovia Nočnej skúšky sa rozhodli zobrať divákov do divadelného zákulisia. Nie sú samozrejme prvými. Asi najslávnejším literárnym nazretím do toho, čo predchádza divadelnej premiére, je novela Karla Čapka Jak vniká divadelní hra („Premiéra je výraz zoufalého rozhodnutí nechat věc konečně běžet samu o sobě, děj se co děj.“).

Nočná skúška by však zároveň chcela vzdať hold profesionalite tých, na ktorých divadlo stojí - hercom, spevákom a tanečníkom. Slovami Rainera Lewandowského: „Herci sú predsa len základom divadla. Večer čo večer vychádzajú pred vás a nesú svoju kožu na trh. Večer čo večer nová výzva, nová skúška. A napriek tomu nemajú nikdy nič isté. V tom je krutosť tohto povolania. A krása zároveň.“ (In: Hamlet dnes nebude).

Profesionálny život tanečníka je nesmierne náročný. Postavený na fyzickej drine a limitovaný vekom. A ako každý iný interpret je tanečník odkázaný na to „kto ho pozve do tanca“ – či mu bude ponúknutá práca, ktorá umožní ukázať, čo v ňom je. Či sa vrchol jeho tanečnej kariéry dostaví v čase, kedy ho dokáže dané divadlo využiť. Takže Nočná skúška asi vzdáva hold hlavne tanečníkom. S úsmevom poukazuje na peripetie, ktorými musia niekedy prejsť, ale tiež necháva vyznieť ich umeniu a kráse.